„Prečo teda tá besná túžba zničiť seba samého? Načo tie pyšné vlasti, tie lúpeživé štáty, tie národy vychované vraždiť ako z nejakej povinnosti? A načo to krviprelievanie všade medzi ľuďmi? Ten svet v ktorom zožiera druh druha? Prečo život vyzerá ako nekonečná reťaz, obludná a príšerná, ktoré každé ohnivko besnie a zatína sa do susedovej šije, živí sa z jeho tela, saje životnú šťavu y jeho bolesti a žije z jeho smrti? Načo ten boj a načo tá bolesť? Načo smrť? Načo život? Načo? Prečo?…“ ⁵
Mal veľmi veľa otázok napríklad týkajúcich sa viery.
 
„Peter by chcel aspoň pochopiť, čo ho tiesni. Koľko otázok ho pálilo, a nesmel ich vysloviť! Lebo prvým slovom všetkých jeho otázok bolo: „ Ale čo, keď tomu neverím.“ – Už teda rúhanie. – Nie, nemohol hovoriť“⁶
Neveril však v boha tak, ako verila jeho rodina.
 
„-Ty v neho veríš?
-Nie, Lucia, už neverím.“⁷
V metre počas bombardovania spoznáva dievčinu, o ktorej síce nič nevie ale zaľúbi sa do nej na prvý pohľad.
 
„Život znezrady mal zmysel… čože to teda bolo? – a keď tak hľadal, odkiaľ prichodí úsmev zaplavujúci celé jeho vnútro, uzrel pootvorené dievčenské pery a jeho ústa zahoreli túžbou pritisnúť sa na ne.“⁸
„láska sa v ňom zrodila pod krídlami smrti.“⁹
 
Pred tým, ako ju stretol pre jeho vnútro neexistovala budúcnosť.

            „Zajtrajšok? Zajtrajšok je mŕtvy. V srdci dvoch detí zajtrajšok náhle vstal z mŕtvych. Zajtrajšok ich uzrel opäť sedieť pri fontáne. A takisto nasledujúce zajtrajšky.“¹⁰
To isté dievča stretáva na ulici ale ani tam sa jej neprihovorí. Odvahu nájde až keď sa stretnú tretí krát. Sadli si k sebe a začali sa rozprávať. Vo svojich rozhovoroch pokračovali aj v nasledujúcich dňoch. V ten prvý deň bola hladná a preto jej ponúkol svoju žemľu. Nie však len v tejto situácii sa snažil jej pomôcť. Pomáhal jej aj vtedy, keď jedna rodina nechcela kúpiť od nej jej dielo. Vtedy jej ponúkol, že má namaľovať jeho portrét aby jej mohol kúpiť topánky, ktoré sa jej páčili ale pre jej zlú finančnú situáciu si ich nemohla dovoliť. Presviedčal ju až kým nepovolila. Dohodli sa, že ho bude maľovať u nej doma, keď bude jej matka v robote. Keď prišiel k nej domov, bol dosť ostýchavý.

           
„Sprvoti nevedia, čo si povedať: príliš mysleli na toto stretnutie; z viet, čo mali pripravené, ani jedna nechce prejsť cez hrdlo; a zhovárajú sa tíško, hoci v dome niet živej duše.“¹¹
Aj keď vie, že musí ísť na vojnu,  nechcel sa o tom ani s Luciou rozprávať.

            „Náhle Lucia riekla: – Aj vy musíte ta ísť?
-Áno, – riekol. -Ale nehovorme o tom.

            -Len toto ešte: povedzte mi, kedy?

            Odvetil jej: -O pol roka.- vzdychla si.

            On jej na to: -Radšej na to nemyslieť. Načo konečne?

            A ona prisvedčila: -Áno, načo?“¹²
Nechcel sa o vojne dokonca ani sám zo sebou baviť. Vedel síce, že musí prísť, zbytočne na ňu nemyslel.

           
„Vojna? Áno, viem, viem. Je tam? Nech počká!…A vojna čakala trpezlivo pri dverách. Vedela, že príde rad aj na ňu. On tiež vedel, a preto sa nehanbil za svoje sebectvo.“¹³
Nosí v sebe hamletovskú dušu. Aj keď si uvedomuje svoju povinnosť ísť do vojny dúfa, že deň, kedy bude musieť narukovať je stále daleko, alebo že vôbec nepríde.

           

            „Každá sekunda bola zlatým zrnom a on bol lakomec tuľkajúci si svoj poklad. To jej moje, to je môj majetok. Nedotýkajte sa môjho pokoja, mojej lásky! To ej moje, až do tej chvíle…A keď tá chvíľa príde? – Možno, že nepríde! Zázrak?… – Prečo nie…?“^{1 4}
 
Snažil sa žiť v realite a prítomnosti.
 

            „Jediná vec je na svete istá. Prítomnosť.“¹⁵
Keď prišiel Filip, Petrov starší brat, na dovolenku z vojny, Peter sa mu tak nevenoval, ako zvyčajne.

           
„Bol síce tu, no nijako sa nevinul príliš k staršiemu bratovi; nemodlikal ako zvyčajne o dôverné rozhovory, ktoré mu Filip s akousi záľubou odmietal.“¹⁶
Peter nenávidel vojnu a myslel si, že je to nezmysel. Nechcel zabíjať nepriateľa ako sa dozvedáme v jednom rozhovore s Filipom.
 
„U mňa je zasa až príliš isté, – riekol Peter, trochu namrzený, že to tak zdôrazňuje, – že až tam budem, nebudem zabíjať.“¹⁷
Dohodli sa, že predtým, ako Peter pôjde na vojnu spečatia svoju lásku.

            „- Lucia, však ma nenecháš odísť z tohto života, prv než…?

            – Ó, bože! – riekla Lucia, stískajúc mu ruku. – Pomyslenie na to by bolo horšie ako smrť!

                -Ty moja láska! – riekli si obidvaja.“¹⁸
 
Peter ľúbil Luciuz celého svojho srdca, preto keď sa išli prejsť na Veľký piatok zamierili do chrámu. A pred zrakom boha si sľúbili svoj vlastný manželský sľub.

            „ Peter a Lucia, dvaja mladí pohania, držali sa za ruky pred svojím veľkým Priateľom, v chráme ponorenom do smútku. A obidvaja súčastne tíško šepkali: – Ty veľký náš priateľ, pred tvojou tvárou si ho beriem, pred tvojou tvárou si ju beriem. Spoj nás! Vidíš naše srdcia.“¹⁹
 
Zomiera skôr,ako stihne ísť na vojnu v troskách chrámu ale v náručí svojej milovanej.

           
„Materinským pohybom si z celej sily pritisla drahú hlavu do lona; sklonila sa nad neho, ústa pritisnúc na jeho šiju, takže boli k sebe celkom pritúlení.
A v tom sa zrazu na nich zrútil mohutný pilier.“²⁰
 
Jeho smrť bolacelkom zbytočná a absurdná, lebo v čase, keď mal narukovať na vojnu sa vojna mala skončiť a ich láska by prežila. Jeho a Luciina smrť je úplne bezpredmetná a zomierajú ako nevinné osoby v kostole, aj keď boli obaja neveriaci. Toto miesto nesie v sebe istú symboliku.

           
„-Ale keby ste nemali inú možnosť zárobku, len prácu v nejakej z tých tovární, čo vyrábajú granáty, šli by ste ta?
-Keby som musela zarábať a nebolo by inej možnosti?…Ale prirodzene! Bežala by som ta!
-Lucia! Myslíte na to, čo sa tam vyrába?
-Nie, na to nemyslím.
-Všetko, čo zaviňuje bolesti, smrť, čo trhá, páli, čo mučí také bytosti, ako ste vy, ako som ja…
Zdvihla prst k ústam na znamenie, aby mlčal. – Viem, to všetko viem, ale nechcem na to myslieť.
-Nechcete na to myslieť? 
-Nie, – riekla –Treba žiť…Ak človek myslí, prestáva žiť…a ja chcem žiť, chcem žiť. Ak ma nútia robiť, aby som mohla žiť, to alebo ono, mám sa azda trápiť, aký je účel tej alebo onej práce? To sa ma netýka, ja predsa tú prácu nekonám z vlastnej vôle. Ak je to zlé, nie je to moja vina. V tom, čo chcem ja, nie je nič zlého.“²²
Z tejto citácie sa dozvedáme nie len o nejakom nevšímaní si niektorých vecí ale aj o tom, že sa snažila žiť, chcela žiť. Bola praktická a skromná. Bola veľmi kritická voči sebe.

           
„-Vy, obraz odo mňa? Chudáčik, čo by ste si s ním počali? Dosť veľkú obeť ste už priniesli, že ste sa na ne dívali. Predsa dobre viem, že sú to gýče. Ešte by vám zle od nich prišlo.“²³
Ľúbi Petra, v každom slova zmysle. Keď sa pozerá na fotky z jeho detstva vzbudí sa v nej materinský cit.

           
„Lebo ak vieš prečo ťa ľúbim, je veru neviem. Veru nie! A naskrze to nepotrebujem vedieť. Keď sa človek spytuje, prečo to alebo ono, značí to, že si nie je istý, že to alebo ono je naozaj dobré. Teraz, keď ľúbim, nepoznám už nijaké prečo! Nijaké začo, kde, odkiaľ, lebo, ako! Moja láska jednoducho je, moja láska jednoducho je tu. Či je, alebo či nie je ešte niečo iné, na tom nezáleží.“²⁴

            „Hojdá ho v duchu, nadája ho, ba temer sníva, že ho ona priniesla na svet!“²⁵
Je celkom odvážna, keď sa nebojí sama chodiť večer domov a zostávať sama doma.

            „Peter sa spýtal Lucie, či sa nebojí v tejto samote. –Nie.-
 -Ani keď sa vraciate neskoro domov?
-tu nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Apači sem nechodia, tí majú iné chodníčky. A ustálené zvyky. To sú tiež taký meštiaci. A potom, máme tu v susedstve starého handrára, ktorý má psa. A vôbec, ja sa nebojím. Och, nechválim sa tým! Nie je v tom nijaká zásluha. Nie som nijako smelá. No nemala som ešte príležitosť zakúsiť ozajstný strach.“²⁶
 
Bola k nemu až príliš úprimná.

            „Prečo mu stále hovorila viac, ako chcela? On sa predsa na nič nespytoval, neodvažoval sa spytovať. No videla, že jeho srdce jej kladie otázky. A to je príjemné, takto sa zdôverovať niekomu, keď sa ešte nikdy nikomu zdôveriť nemohli.“²⁷
 
Lucia má rada svoju mamu, no pred vojnou sa mali radšej. Toto puto medzi matkou a dcérou prerušila nová matkina známosť, muž, s ktorým sa jej matka začala stýkať. Jej dcéra to síce odsudzuje ale chápe ju a chce ju ospravedlňovať.
 

            „Ženy si nachodia milencov. Mužský zabúdajú na svoje ženy. A tí dobrí ľudia, čo sa v mierových časoch zdali takí pokojní a vyrovnaní! Kam človek vkročí, počuje o rozvrátených manželstvách! A takisto je to medzi rodičmi a deťmi. Moja matka…- zháčila sa, potom pokračovala: – Moja matka tiež žije akosi…- znovu sa zháčila: – pravdaže je to celkom prirodzené! Je mladá a chudera mama neužila veľa šťastia; nevydala ešte zo seba svoj diel lásky. Má právo chcieť ešte niečo od života.“²⁸
Raz sa však u nich doma jej mama pohádala s jej partnerom a nebrala ohľad na to, že je Lucia doma, tak sa jej dcéra dozvedela, že je tehotná. Hanbila sa za to a pripúšťala si to viac, ako by si mala.

            „ jej matka, otrávená jedom kvasiacim v chlipnom ovzduší tovární, tých ľudských kadí, nezdržala sa a podľahla. Mala doma zúrivý žiarlivý výstup s milencom, pričom jej bolo celkom ľahostajné, že dcéra to všetko počuje; a Lucia sa tak dozvedela, že jej matka je v druhom stave. Bolo to pre ňu ako pohanenie, cítila, že hanba zasahuje aj ju, celú jej lásku, že celá jej láska k Petrovi je tým poškvrnená. Preto odstrčila Petra, keď sa k nej priblížil: hanbila sa i jeho… Jeho? Chudák Peter!…“²⁹
V jej mladom veku si uvedomuje život a aj jeho trpkú stránku.

            „- život je zložitá vec“³⁰

            „platiť sa musí všetko. Život, to ej ustavičné platenie.“³¹

            „život je taký, aký je. Berme ho tak, ako je! Mohol byť ešte oveľa horší!“³²

            „Tento pozemský život jej stačil. Páčil sa jej; ale visí len na vlásku a tak málo treba, aby sa vlások pretrhol, že sa vskutku nevyplatí trápiť o to, čo bude zajtra. Vpíjajte, oči moje, vpíjajte dychtivo deň, ktorý vás letkom zalieva! A pokiaľ ide o t, čo bude potom, zver sa, srdce moje, zver sa v plnej dôvere životnému prúdu!… Veď iné robiť ani nemožno!…Či nie je to teraz, keď sa ľúbime, také rozkošné? Lucia vedel, že to nepotrvá dlho. Ale veď ani jej život…“³³
 
Má umelecké nadanie, čím si aj zarába. Maľuje obrazy aj keď to neštudovala. Vojna jej v tom zabránila, ale nezabránila jej maľovať. Preto ako maliarka – amatérka predáva svoje obrazy bohatým rodinám. Predáva ich aj jednému kupcovi, ktorý ich od nej berie a dá jej peniaze až keď jej maľbu niekto kúpi. Aj keď jej táto práca nevyrába veľa peňazí, stačí to, lebo aj jej matka pracuje. Ako však sama povedala sú to len bezcenné gýče. Aj keď sa Petrovi na nepáčia tieto diela, chce aby ho Lucia namaľovala. Chcela totiž kožené topánky ň, ktoré si nemohla dovoliť a on jej navrhol, že ak ho namaľuje kúpi jej ich ako odplatu. Presne tak ako aj Peter neverila v Boha.
„A obe deti, ani Peter ani Lucia, nemali náboženskú vieru.“³⁴
Na konci príbehu, keď boli v chráme, kde si sľubovali večnú lásku pred bohom a videla ako sa na nich rúti kamenný pilier, chcela nič – netušiaceho Petra ochrániť vlastným telom.
„Materinským pohybom si z celej sily pritisla drahú hlavu do lona; sklonila sa nad neho, ústa pritisnúc na jeho šiju, takže boli k sebe celkom pritúlení.
A v tom sa zrazu na nich zrútil mohutný pilier.“²⁰
S Petrom si plánujú svoju vlastnú budúcnosť.

                   „No najradšej mysleli, že sa kedysi stretli v plynných elementárnych farmách, ktoré sa navzájom prenikajú, splietajú a rozplietajú sťa závity sna alebo kotúče dymu : ako biele obláčiky, splývajúce vysoko v priepasti nebies, ako hravé vlnky, ako dážď, padajúci na zem, rosa v tráve, semienka púpavy, vznášajúce sa voľne v povetrí… Lež vietor ich odnáša. Len nech znovu nezaduje, aby sme sa nebodaj nestratili jeden druhému na večné veky!…“³⁵
„Čoskoro sa prebudíme v krásnom letnom dni…

            -Budemem krásnym letným dňom,- riekla Lucia
-…teplým tieňom líp, slncom medzi vetvami, bzučiacimi včelami…
-…broskyňou v sade a jej vonnou dužinou…

            -…oddychom žencov v slnečnom poludní a ich zlatými snopmi…
-…lenivými čriedami, spásajúcimi lúku…
-…A večer, pri západe slnka, tichom ako okvietený rybník, prizračným svetlom, bežiacim nízko pri zemi po poliach….
-…Budeme všetkým, všetkým, čo bude dobré a sladké vidieť a mať, bozkávať, jesť, dotýkať sa, dýchať…“³⁶

1. A najcitlivejšie tykadlá bývajú tykadlá márnomyseľnosti. Filipove tykadlá sa chveli, hľadali a čudovali sa: chýbalo im čosi…Nemal tu azda svoj kruh lásky, ktorý mu prinášal zvyčajnú daň úctivých pozorností – pozorné poslucháčstvo, ktorému skúpo odmeriaval svoje rozprávania – rodičov, ktorý ho zahŕňali najnežnejším obdivom – mladšieho brata?…Stop! Áno naozaj, práve on nereaguje na tykadlá.
2. Filip, ktorý kedysi predstieral k pálčivým otázkam mladšieho brata akúsi povýšeneckú a posmešnú omrzenosť, bol urazený, že tentoraz sa ho na nič nespytoval. Pokúsil sa teda sám vyvolať jeho otázky: stal sa zhovorčivejším a díval sa pritom na Petra, akoby mu naznačoval, že tieto reči patria jemu.
3. Filip chcel debatoval, celkom sa vzrušil a rozrečnil sa. Po chvíli zbadal, že reční sám. Peter ho nechal a díval sa len na neho, akoby mu hovoril: „No, len si hovor, kamarát, ak ťa to baví! Len pokračuj! Počúvam ťa…“
4. Môj život je obetovaný. V poriadku! No nie je spravodlivé brať aj tamtie dva životy. Keby som aspoň mohol vykúpiť ich šťastie
5. Máš pravdu chlapče. To je čosi krásne, šťastie. Uži si aj moju časť…

Petrov otec
pracoval ako úradník, človek od kosti statočný a majúci najvyššiu mienku o povinnostiach svojho úradu. Ani raz sa neozval proti vláde. Myslel vždy ako zamestnanec štátu, ktorého vláda sa síce mení, no vždy je neomylná. Štátnu moc považoval za posvätnú prirodzenosť.

Petrova mama
ako bol jej manžel dobrým republikánom, tak ona bola dobrou kresťankou. Počas vojny sa často modlievala. Obaja rodičia zbožňovali svoje deti, ako praví Francúzi mali k nim len opravdivú a hlbokú lásku. Celí by sa pre ne obetovali.

Luciina mama
starostlivá, ťažko pracovala v továrni. Dcéra z dobrej rodiny dokázala sa postaviť za svoju lásku a opustiť pohodlie domova.

Luciin otec
učiteľ, gazdovský syn.

Priatelia:
Jacques Sée
zanietený za vojnu. Tento mladý ušľachtilý žid osvojil si všetky duchovné vášne Francuzska. Nástojčivý vo svojich tvrdeniach., a veľmi prudký v debate. Podľa neho išlo o krížovú výpravu demokracií za oslobodenie národov a odstránenie vojny.

Antoine Naudé
bol tiež za vojnu. No bol za ňu preto, že nebolo iného východiska. Tento milý tučný chlapec z meštianskej rodiny, s ružovými lícami, tichý a jemný, ktorý mal krátky dych.

Bernard Saisset
útly chlapec, distingvovaný, náruživý, veľmi nervózny, spaľovaný príliš živou mozgovou citlivosťou, pochádzajúci z bohatej meštianskej triedy, syn starej republikánskej rodiny, ktorá mala účasť vo vedení najvyšších štátnych úradov. Nenávidel vojnu, no s radosťou by bol prežil život v triednom boji – v boji proti svojej triede, v boji proti sebe samému.

Claude Puget
pochádzal z dobrej meštianskej rodiny, bol chudobný, z vidieka ho náhodou vytrhol inšpektor, pobadal jeho nevšedné nadanie. 

            Zmena názoru – pred tým ako Peter stretol Luciu sa správal melancholicky a pesimisticky a nemal dôvod na myslenie na budúcnosť ale keď stretol Luciu sa jeho postoj k životu sa zmenil. Začal veci brať optimistickejšie.

            Zabúdanie na vojnu – obaja zabúdali na vojnu lebo žili len zo svojej lásky. Obaja si boli vedomí toho, že Peter musí ísť na vojnu a že tam niekde vonku je vojna ale nechcú o nej ani hovoriť ani rozmýšľať. Sú si toho vedomí a berú to ako povinnosť.

            Vojna Vs Láska – vojna prezentuje niečo zlé a postavy v diele k nej majú odpor. Na rozdiel od nej má láska v diele pozitívne postavenie. Láska ich vykúpila z normálneho, každodenného života.
Generačný problém

            Petrovi rodičia – jeho rodičia sú veľmi ovplyvniteľní. Otec je úradník a nikdy nepovedal krivé slovo na vládu. Je za vojnu a podporuje vládu aj keď sa mení, ale podľa neho je vždy neomylná. Jeho matka bola takou dobrou kresťankou, ako jeho otec dobrým republikánom. Miešala v plnej čistote svojho srdca svoje modlitby s vražednými prosbami, v prospech vojny

            Luciina matka – keďže Luciina matka pracovala v továrni na výrobu munície, bola čiastočne za vojnu.
Sociálny problém

            Lucia patrila do chudobnejšej vrstvy meštiactva a nosila obnosené šaty. Keďže si potrebovala kúpiť jedlo, musela zarábať peniaze a preto bola donútená maľovať. Keby jej však tá práca nevynášala, bola by ochotná pracovať aj inde, napríklad aj v továrni na muníciu.
Spoločenský problém

            Vojna – ničí vzťahy medzi – súrodencami. Pred vojnou bol Filip pre Petra veľkým vzorom ale po povolaní Filipa sa tieto putá trhajú.

                                               – ničí vzťahy aj medzi ženou a mužom. Zeny si nachodia milencov. Mužský zabúdajú na svoje ženy… kam človek kročí, počuje o rozvrátných manželstvách!
Stratená generácia

            Filip – jediný predstaviteľ stratenej generácie v diele