Peter Aubier

Peter je 18 – ročný dospievajúci študujúci chlapec, plný pesimizmu a skeptizmu, ktorý vyrastal v bohatej meštianskej rodine. Jeho otec je vzorný úradník.
 
„Dobrá meštiacka rodina, typicky francúzska , poriadni ľudia, dobrosrdeční a ľudský, ktorí sa nikdy neopovážili myslieť samostatne a veľmi pravdepodobne ani netušili, že by to bolo možné.“3
Vzťahy v jeho rodine sa zdali byť veľmi idylické no len na prvý pohľad.
 
„A obidvaja, otec i matka, zbožňovali svoje deti, ako pravý Francúzi mali k nim len opravdivú a hlbokú lásku, boli by pre ne priniesli každú obeť a aby sa nijako nelíšili od ostatných, bez váhania by ich boli obetovali. Komu? Neznámemu bohu… v tomto rodinnom kruhu, ako to často býva, láska bola veľká, no dôvernosť nijaká.“4
Vo svojom detstve spoznáva, čo je to vojna. Jeho starší brat Filip, ktorý bol jeho vzorom bol totiž hneď po začiatku vojny povolaný na front. Aj jeho čaká tento osud, o pol roka musí ísť na vojnu aj keď ju nenávidí.

           
„Prečo teda tá besná túžba zničiť seba samého? Načo tie pyšné vlasti, tie lúpeživé štáty, tie národy vychované vraždiť ako z nejakej povinnosti? A načo to krviprelievanie všade medzi ľuďmi? Ten svet v ktorom zožiera druh druha? Prečo život vyzerá ako nekonečná reťaz, obludná a príšerná, ktoré každé ohnivko besnie a zatína sa do susedovej šije, živí sa z jeho tela, saje životnú šťavu y jeho bolesti a žije z jeho smrti? Načo ten boj a načo tá bolesť? Načo smrť? Načo život? Načo? Prečo?…“ 5
Mal veľmi veľa otázok napríklad týkajúcich sa viery.
 
„Peter by chcel aspoň pochopiť, čo ho tiesni. Koľko otázok ho pálilo, a nesmel ich vysloviť! Lebo prvým slovom všetkých jeho otázok bolo: „ Ale čo, keď tomu neverím.“ – Už teda rúhanie. – Nie, nemohol hovoriť“6
Neveril však v boha tak, ako verila jeho rodina.
 
„-Ty v neho veríš?
-Nie, Lucia, už neverím.“7
V metre počas bombardovania spoznáva dievčinu, o ktorej síce nič nevie ale zaľúbi sa do nej na prvý pohľad.
 
„Život znezrady mal zmysel… čože to teda bolo? – a keď tak hľadal, odkiaľ prichodí úsmev zaplavujúci celé jeho vnútro, uzrel pootvorené dievčenské pery a jeho ústa zahoreli túžbou pritisnúť sa na ne.“8
„láska sa v ňom zrodila pod krídlami smrti.“9
 
Pred tým, ako ju stretol pre jeho vnútro neexistovala budúcnosť.

            „Zajtrajšok? Zajtrajšok je mŕtvy. V srdci dvoch detí zajtrajšok náhle vstal z mŕtvych. Zajtrajšok ich uzrel opäť sedieť pri fontáne. A takisto nasledujúce zajtrajšky.“10
To isté dievča stretáva na ulici ale ani tam sa jej neprihovorí. Odvahu nájde až keď sa stretnú tretí krát. Sadli si k sebe a začali sa rozprávať. Vo svojich rozhovoroch pokračovali aj v nasledujúcich dňoch. V ten prvý deň bola hladná a preto jej ponúkol svoju žemľu. Nie však len v tejto situácii sa snažil jej pomôcť. Pomáhal jej aj vtedy, keď jedna rodina nechcela kúpiť od nej jej dielo. Vtedy jej ponúkol, že má namaľovať jeho portrét aby jej mohol kúpiť topánky, ktoré sa jej páčili ale pre jej zlú finančnú situáciu si ich nemohla dovoliť. Presviedčal ju až kým nepovolila. Dohodli sa, že ho bude maľovať u nej doma, keď bude jej matka v robote. Keď prišiel k nej domov, bol dosť ostýchavý.

           
„Sprvoti nevedia, čo si povedať: príliš mysleli na toto stretnutie; z viet, čo mali pripravené, ani jedna nechce prejsť cez hrdlo; a zhovárajú sa tíško, hoci v dome niet živej duše.“11
Aj keď vie, že musí ísť na vojnu,  nechcel sa o tom ani s Luciou rozprávať.

            „Náhle Lucia riekla: – Aj vy musíte ta ísť?
-Áno, – riekol. -Ale nehovorme o tom.

            -Len toto ešte: povedzte mi, kedy?


            Odvetil jej: -O pol roka.- vzdychla si.


            On jej na to: -Radšej na to nemyslieť. Načo konečne?


            A ona prisvedčila: -Áno, načo?“12

Nechcel sa o vojne dokonca ani sám zo sebou baviť. Vedel síce, že musí prísť, zbytočne na ňu nemyslel.

           
„Vojna? Áno, viem, viem. Je tam? Nech počká!…A vojna čakala trpezlivo pri dverách. Vedela, že príde rad aj na ňu. On tiež vedel, a preto sa nehanbil za svoje sebectvo.“13
Nosí v sebe hamletovskú dušu. Aj keď si uvedomuje svoju povinnosť ísť do vojny dúfa, že deň, kedy bude musieť narukovať je stále daleko, alebo že vôbec nepríde.

           

            „Každá sekunda bola zlatým zrnom a on bol lakomec tuľkajúci si svoj poklad. To jej moje, to je môj majetok. Nedotýkajte sa môjho pokoja, mojej lásky! To ej moje, až do tej chvíle…A keď tá chvíľa príde? – Možno, že nepríde! Zázrak?… – Prečo nie…?“1 4

 
Snažil sa žiť v realite a prítomnosti.
 

            „Jediná vec je na svete istá. Prítomnosť.“15

Keď prišiel Filip, Petrov starší brat, na dovolenku z vojny, Peter sa mu tak nevenoval, ako zvyčajne.

           
„Bol síce tu, no nijako sa nevinul príliš k staršiemu bratovi; nemodlikal ako zvyčajne o dôverné rozhovory, ktoré mu Filip s akousi záľubou odmietal.“16
Peter nenávidel vojnu a myslel si, že je to nezmysel. Nechcel zabíjať nepriateľa ako sa dozvedáme v jednom rozhovore s Filipom.
 
„U mňa je zasa až príliš isté, – riekol Peter, trochu namrzený, že to tak zdôrazňuje, – že až tam budem, nebudem zabíjať.“17
Dohodli sa, že predtým, ako Peter pôjde na vojnu spečatia svoju lásku.

            „- Lucia, však ma nenecháš odísť z tohto života, prv než…?

            – Ó, bože! – riekla Lucia, stískajúc mu ruku. – Pomyslenie na to by bolo horšie ako smrť!


               
-Ty moja láska! – riekli si obidvaja.“18

 
Peter ľúbil Luciuz celého svojho srdca, preto keď sa išli prejsť na Veľký piatok zamierili do chrámu. A pred zrakom boha si sľúbili svoj vlastný manželský sľub.

            „ Peter a Lucia, dvaja mladí pohania, držali sa za ruky pred svojím veľkým Priateľom, v chráme ponorenom do smútku. A obidvaja súčastne tíško šepkali: – Ty veľký náš priateľ, pred tvojou tvárou si ho beriem, pred tvojou tvárou si ju beriem. Spoj nás! Vidíš naše srdcia.“19
 
Zomiera skôr,ako stihne ísť na vojnu v troskách chrámu ale v náručí svojej milovanej.

           
„Materinským pohybom si z celej sily pritisla drahú hlavu do lona; sklonila sa nad neho, ústa pritisnúc na jeho šiju, takže boli k sebe celkom pritúlení.
A v tom sa zrazu na nich zrútil mohutný pilier.“20
 
Jeho smrť bolacelkom zbytočná a absurdná, lebo v čase, keď mal narukovať na vojnu sa vojna mala skončiť a ich láska by prežila. Jeho a Luciina smrť je úplne bezpredmetná a zomierajú ako nevinné osoby v kostole, aj keď boli obaja neveriaci. Toto miesto nesie v sebe istú symboliku.