Lucia

„Bola pokojnej a usmievavej povahy, naskrze nie pesimistickej. Melanchólia, krajná odpútanosť od života, to jej boli veci neznáme.“21
Pochádzala z Tourainska. Je z chudobnejšej rodiny ako Peter. Jej matka bola dcéra z dobrej zámožnej meštiackej rodiny. Zaľúbila sa do učiteľa, gazdovského syna. Jej rodina sa postavila proti jej manželstvu a tak mladí zaľúbenci čakali do plnoletosti a vzali sa. Potom o nej nechcela rodina ani počuť. Mladý párik prežil však roky plné lásky ale i núdze. Luciin otec sa však napokon zodral v robote a ochorel. Jeho manželka vzala na seba aj túto ťarchu a pracovala za nich oboch. Jej rodičia v zarytej pýche odmietli čo len prstom pohnúť jej na pomoc. Luciin chorý otec umrel niekoľko mesiacov pred vypuknutím vojny. Jej matka pracovala v továrni na muníciu. Lucia bola t tomuto faktu dosť nevšímavá, preto ju Peter nechápal. Vysvetľuje mu, že je to cesta, ako si zarobiť peniaze na život pre ňu a nerozmýšľa čo bude ďalej s tou muníciou.

           
„-Ale keby ste nemali inú možnosť zárobku, len prácu v nejakej z tých tovární, čo vyrábajú granáty, šli by ste ta?
-Keby som musela zarábať a nebolo by inej možnosti?…Ale prirodzene! Bežala by som ta!
-Lucia! Myslíte na to, čo sa tam vyrába?
-Nie, na to nemyslím.
-Všetko, čo zaviňuje bolesti, smrť, čo trhá, páli, čo mučí také bytosti, ako ste vy, ako som ja…
Zdvihla prst k ústam na znamenie, aby mlčal. – Viem, to všetko viem, ale nechcem na to myslieť.
-Nechcete na to myslieť? 
-Nie, – riekla –Treba žiť…Ak človek myslí, prestáva žiť…a ja chcem žiť, chcem žiť. Ak ma nútia robiť, aby som mohla žiť, to alebo ono, mám sa azda trápiť, aký je účel tej alebo onej práce? To sa ma netýka, ja predsa tú prácu nekonám z vlastnej vôle. Ak je to zlé, nie je to moja vina. V tom, čo chcem ja, nie je nič zlého.“22
Z tejto citácie sa dozvedáme nie len o nejakom nevšímaní si niektorých vecí ale aj o tom, že sa snažila žiť, chcela žiť. Bola praktická a skromná. Bola veľmi kritická voči sebe.

           
„-Vy, obraz odo mňa? Chudáčik, čo by ste si s ním počali? Dosť veľkú obeť ste už priniesli, že ste sa na ne dívali. Predsa dobre viem, že sú to gýče. Ešte by vám zle od nich prišlo.“23
Ľúbi Petra, v každom slova zmysle. Keď sa pozerá na fotky z jeho detstva vzbudí sa v nej materinský cit.

           
„Lebo ak vieš prečo ťa ľúbim, je veru neviem. Veru nie! A naskrze to nepotrebujem vedieť. Keď sa človek spytuje, prečo to alebo ono, značí to, že si nie je istý, že to alebo ono je naozaj dobré. Teraz, keď ľúbim, nepoznám už nijaké prečo! Nijaké začo, kde, odkiaľ, lebo, ako! Moja láska jednoducho je, moja láska jednoducho je tu. Či je, alebo či nie je ešte niečo iné, na tom nezáleží.“24

            „Hojdá ho v duchu, nadája ho, ba temer sníva, že ho ona priniesla na svet!“25

Je celkom odvážna, keď sa nebojí sama chodiť večer domov a zostávať sama doma.

            „Peter sa spýtal Lucie, či sa nebojí v tejto samote. –Nie.-

 -Ani keď sa vraciate neskoro domov?
-tu nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Apači sem nechodia, tí majú iné chodníčky. A ustálené zvyky. To sú tiež taký meštiaci. A potom, máme tu v susedstve starého handrára, ktorý má psa. A vôbec, ja sa nebojím. Och, nechválim sa tým! Nie je v tom nijaká zásluha. Nie som nijako smelá. No nemala som ešte príležitosť zakúsiť ozajstný strach.“26
 
Bola k nemu až príliš úprimná.

           

            „Prečo mu stále hovorila viac, ako chcela? On sa predsa na nič nespytoval, neodvažoval sa spytovať. No videla, že jeho srdce jej kladie otázky. A to je príjemné, takto sa zdôverovať niekomu, keď sa ešte nikdy nikomu zdôveriť nemohli.“27
 
Lucia má rada svoju mamu, no pred vojnou sa mali radšej. Toto puto medzi matkou a dcérou prerušila nová matkina známosť, muž, s ktorým sa jej matka začala stýkať. Jej dcéra to síce odsudzuje ale chápe ju a chce ju ospravedlňovať.
 

            „Ženy si nachodia milencov. Mužský zabúdajú na svoje ženy. A tí dobrí ľudia, čo sa v mierových časoch zdali takí pokojní a vyrovnaní! Kam človek vkročí, počuje o rozvrátených manželstvách! A takisto je to medzi rodičmi a deťmi. Moja matka…- zháčila sa, potom pokračovala: – Moja matka tiež žije akosi…- znovu sa zháčila: – pravdaže je to celkom prirodzené! Je mladá a chudera mama neužila veľa šťastia; nevydala ešte zo seba svoj diel lásky. Má právo chcieť ešte niečo od života.“28

Raz sa však u nich doma jej mama pohádala s jej partnerom a nebrala ohľad na to, že je Lucia doma, tak sa jej dcéra dozvedela, že je tehotná. Hanbila sa za to a pripúšťala si to viac, ako by si mala.

            „ jej matka, otrávená jedom kvasiacim v chlipnom ovzduší tovární, tých ľudských kadí, nezdržala sa a podľahla. Mala doma zúrivý žiarlivý výstup s milencom, pričom jej bolo celkom ľahostajné, že dcéra to všetko počuje; a Lucia sa tak dozvedela, že jej matka je v druhom stave. Bolo to pre ňu ako pohanenie, cítila, že hanba zasahuje aj ju, celú jej lásku, že celá jej láska k Petrovi je tým poškvrnená. Preto odstrčila Petra, keď sa k nej priblížil: hanbila sa i jeho… Jeho? Chudák Peter!…“29
V jej mladom veku si uvedomuje život a aj jeho trpkú stránku.

            „- život je zložitá vec“30

            „platiť sa musí všetko. Život, to ej ustavičné platenie.“31


            „život je taký, aký je. Berme ho tak, ako je! Mohol byť ešte oveľa horší!“32


            „Tento pozemský život jej stačil. Páčil sa jej; ale visí len na vlásku a tak málo treba, aby sa vlások pretrhol, že sa vskutku nevyplatí trápiť o to, čo bude zajtra. Vpíjajte, oči moje, vpíjajte dychtivo deň, ktorý vás letkom zalieva! A pokiaľ ide o t, čo bude potom, zver sa, srdce moje, zver sa v plnej dôvere životnému prúdu!… Veď iné robiť ani nemožno!…Či nie je to teraz, keď sa ľúbime, také rozkošné? Lucia vedel, že to nepotrvá dlho. Ale veď ani jej život…“33

 
Má umelecké nadanie, čím si aj zarába. Maľuje obrazy aj keď to neštudovala. Vojna jej v tom zabránila, ale nezabránila jej maľovať. Preto ako maliarka – amatérka predáva svoje obrazy bohatým rodinám. Predáva ich aj jednému kupcovi, ktorý ich od nej berie a dá jej peniaze až keď jej maľbu niekto kúpi. Aj keď jej táto práca nevyrába veľa peňazí, stačí to, lebo aj jej matka pracuje. Ako však sama povedala sú to len bezcenné gýče. Aj keď sa Petrovi na nepáčia tieto diela, chce aby ho Lucia namaľovala. Chcela totiž kožené topánky ň, ktoré si nemohla dovoliť a on jej navrhol, že ak ho namaľuje kúpi jej ich ako odplatu. Presne tak ako aj Peter neverila v Boha.
A obe deti, ani Peter ani Lucia, nemali náboženskú vieru.“34
Na konci príbehu, keď boli v chráme, kde si sľubovali večnú lásku pred bohom a videla ako sa na nich rúti kamenný pilier, chcela nič – netušiaceho Petra ochrániť vlastným telom.
„Materinským pohybom si z celej sily pritisla drahú hlavu do lona; sklonila sa nad neho, ústa pritisnúc na jeho šiju, takže boli k sebe celkom pritúlení.
A v tom sa zrazu na nich zrútil mohutný pilier.“20
S Petrom si plánujú svoju vlastnú budúcnosť.

                   „No najradšej mysleli, že sa kedysi stretli v plynných elementárnych farmách, ktoré sa navzájom prenikajú, splietajú a rozplietajú sťa závity sna alebo kotúče dymu : ako biele obláčiky, splývajúce vysoko v priepasti nebies, ako hravé vlnky, ako dážď, padajúci na zem, rosa v tráve, semienka púpavy, vznášajúce sa voľne v povetrí… Lež vietor ich odnáša. Len nech znovu nezaduje, aby sme sa nebodaj nestratili jeden druhému na večné veky!…“35

„Čoskoro sa prebudíme v krásnom letnom dni…

            -Budemem krásnym letným dňom,- riekla Lucia

-…teplým tieňom líp, slncom medzi vetvami, bzučiacimi včelami…
-…broskyňou v sade a jej vonnou dužinou…

            -…oddychom žencov v slnečnom poludní a ich zlatými snopmi…

-…lenivými čriedami, spásajúcimi lúku…
-…A večer, pri západe slnka, tichom ako okvietený rybník, prizračným svetlom, bežiacim nízko pri zemi po poliach….
-…Budeme všetkým, všetkým, čo bude dobré a sladké vidieť a mať, bozkávať, jesť, dotýkať sa, dýchať…“36